MILOŠ ČIKOVSKÝ

moje knihy a iné drobnosti

Mesiac: september 2017

Jednoduchšie je pravdu povedať, ako ju zastierať

Rozhovor pre časopis Eurobiznis s hovorcom dvoch železničných spoločností PhDr. Milošom Čikovským

Eurobiznis, apríl 2006

 

Čo si myslíte, hovorca je človek, ktorý interpretuje názory iných alebo hovorí tak, ako to vidí on?

Len čo hovorca začne hovoriť za seba, prestáva plniť funkciu hovorcu. Hovorca vždy vyjadruje názory určitej skupiny ľudí. Je už len otázkou jeho danosti, ako dokáže interpretovať ich stanoviská a myšlienky.

 

Vo funkcii hovorcu ste zo všetkých hovorcov na Slovensku vydržali najdlhšie. Generálni riaditelia sa menili a vy ste pokračovali. 

Za túto príležitosť som vďačný. Moju prácu na železnici považujem za jedinečnú možnosť realizovať sa a byť pritom šťastný. Pri každej zmene som mal ešte dosť síl na to, aby som vplýval na nových ľudí, aby nebúrali mosty, ktoré pred nimi postavili iní. Avšak nemal som už dosť síl na to, aby som z podniku odišiel a  začal niekde inde od piky. Navyše, nechcel som v inom rezorte robiť prostého a povrchného interpretátora udalostí a faktov. Bolo by mi trápne robiť hovorcu v rezorte, kde by ma vlastní kolegovia profesionálne neprijali a novinári považovali za pajáca, ktorý nedokáže bezprostredne reagovať na položené otázky.

Už vyše roka vykonávate hovorcu v dvoch železničných podnikoch. Čím to je, že vás oslovili v dvoch podnikoch?

Prišlo to samo, keďže Železničná spoločnosť sa rozdelila na osobnú a nákladnú dopravu.  Najprv som dostal ponuku do osobnej a neskôr aj do nákladnej dopravy.  Prijal som obe ponuky s tým, že to bude trvať len krátky čas.  Lenže, človek mieni a život mení. A prečo ma oslovili? Asi preto, že mali so mnou dobré skúsenosti. Začínal som na železnici ako výpravca vlakov a asi dve desaťročia som bol novinárom. Táto symbióza dvoch povolaní prináša so sebou radosť z práce. Hovorca, ktorý nemá novinárske skúsenosti a takisto nemá prehľad vo zverenom rezorte,  je obyčajným „škrabákom“ alebo hlasnou trúbou niekoho iného.  Odpoveď na každú otázku nehľadá v sebe alebo aspoň vo svojej databáze, ale vždy behá za niekým iným, aby mu povedal, čo má on povedať na verejnosti.

Aký je  váš pohľad na slovenskú žurnalistiku?

Viaceré naše médiá, najmä televízie, v súčasnosti ovládla nová viróza, ktorá sa k nám dostala zo západu. Tou virózou je zdanie objektívnosti v priamom prenose. Vznikajú nové programy, nové relácie a nové žánre na to, aby umožnili ukazovať ľudí „naživo“ a v plnej nahote. Kým v zahraničí môžeme naživo sledovať aj vojnové ťaženie, v našich podmienkach je to zatiaľ len lacná zábava, povrchné reportovanie. Z hľadiska tvorivého procesu dominuje kamera a udalosť, novinár alebo moderátor je v pozadí. A divák si myslí – videl som to, čo sa v skutočnosti stalo, videl som to na vlastné oči, je to pravda. Ľudia si ani neuvedomujú, že novinárstvo „naživo“ je najlepším spôsobom zatemňovania skutočnosti. Našu spoločnosť ovplyvňujú ľudia z reality show alebo hlásatelia televíznych správ, moderátori a iní.  Postupne sa buduje priemysel  priameho prenosu, kde už nepatrí len televízia a rozhlas, ale aj internet. Do tohto priemyslu sú adaptovaní aj vybraní redaktori z tlačených médií, tzv. odborníci, ktorí svoje komentáre naživo predstavujú na obrazovke.  Digitálna revolúcia tlačí novinárov k tomu, aby vyhľadávali atraktívne udalosti, dávali pokyn na spustenie kamier a nestarali sa o podstatu udalostí, nezaťažovali sa analýzou príčinných súvislosti.

A ako to pociťuje hovorca?

Atmosféra z redakčných štábov sa prenáša aj na hovorcov.  Na dopoludňajších redakčných poradách sa rozhodne o atraktívnych témach, mnohí novinári vybehnú do ulíc s tým, že za každú cenu musia priniesť minimálne zaujímavú, najlepšie šokujúcu správu. Konkurencia tlačí novinára k tomu, aby za každú cenu zaujal, inak sa nepresadí, nedostane sa do vysielania. V médiách čoraz viac vládne zúrivá konkurencia, informácia sa stala tovarom, obchodné a politické tlaky narastajú.  A tak aj hovorca je pod tlakom týchto záujmov.

Nie je však často aj úlohou hovorcov zastierať podstatu toho, čo sa vlastne deje?

Až na malé výnimky dokázal som presvedčiť manažment o tom, že jednoduchšie je povedať pravdu ako ju zastierať. Pravdaže, aj my sa snažíme predovšetkým tvoriť dobrý imidž spoločnosti, a ak nemusíme, o nepríjemnostiach a slabých stránkach radšej pomlčíme.  Negatívne články v médiách využívame ako spätnú väzbu pri náprave nedostatkov.  Manažment vedie zamestnancov k tomu, aby boli ochotní a schopní aktívne načúvať názorom, reakciám, potrebám a očakávaniam všetkých relevantných cieľových skupín, najmä cestujúcich. Cestujúcich, ktorí si na nás sťažujú, nepovažujeme za svojich kritikov, ale za svojich spojencov.

Ako sa teda vy osobne pozeráte na súčasný proces transformácie na železnici?

Železničná spoločnosť Cargo Slovakia a Železničná spoločnosť Slovensko, to sú podniky, ktoré zaujali odbornú verejnosť v celej Európe, a to najmä postupom transformácie a change manžmentom. V oboch podnikoch bol implementovaný procesný spôsob riadenia a v osobnej doprave aj BSC.

Prepáčte, môžete dešifrovať skratku BSC?

– Železničná spoločnosť Slovensko vytvorila v priebehu roka 2005 vlastnú stratégiu na roky 2006-2013. Projekt  BSC pripravil ciele pre všetky úseky Železničnej spoločnosti Slovensko, nastavil ukazovatele, ktoré nám povedia o miere naplnenia cieľov. Identifikovali sme aj aktivity, ktoré podporia naplnenie cieľov. Za veľmi dôležitý prvok celého projektu považujem to, že vieme priradiť procesy a tým aj činnosti zamestnancov k strategickým cieľom. Každý zamestnanec tak získa predstavu nielen o tom, pre koho je jeho práca potrebná, ale aj o vplyve jeho práce na plnenie strategických cieľov. V rámci projektu sme použili metódu BSC (z angl. Balanced Scorecards), ktorá umožňuje pozrieť sa na organizáciu nielen z pohľadu finančného, ale aj z pohľadu zákazníka, vykonávaných činností a zvyšovania znalostí zamestnancov.

Aj to je cesta dôkladnej prípravy na elimináciu rastúcej konkurencie.  O dva roky sa môže stať, že naša železničná spoločnosť nebude podpisovať len jednu zmluvu so štátom, ale viacero zmlúv, a to s vyššími územnými celkami. A tu sa otvárajú viaceré problémové otázky. Budú mať regióny záujem o železničnú dopravu? alebo ju nahradia autobusmi, ktoré sú pri súčasných poplatkoch za dopravnú cestu lacnejšie. Sú tu aj ďalšie možností – v regiónoch budú vznikať spoločné dopravné podniky. Na tieto problémové otázky sa treba už teraz dôkladne pripraviť.

A transformácia v nákladnej doprave?

Oba podniky musia bojovať o svoje postavenie na dopravnom trhu, pretože Európska únia vytvorila podmienky pre domácu i zahraničnú konkurenciu v železničnej doprave. Na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia začína pôsobiť silný globalizačný tlak, ktorému sa nedá vyhnúť. V Európe v súčasnosti existuje 4 až 5 veľkých logisticko-špedičných zoskupení, ktoré rozhodujú o prepravných tokoch po železnici v Európe. Od januára tohto roka sa oficiálne otvoril medzinárodný železničný prepravný trh a od budúceho roku aj vnútroštátny. EÚ v najbližších rokoch bude investovať obrovské financie do eliminácie technických prekážok v železničnej infraštruktúre, a to bude znamenať búranie existujúcich hraníc v železničnej doprave. Takže, ak v najbližšom období  nedôjde k reštrukturalizácii Carga a jeho zaradeniu do veľkého logisticko-špedičného zoskupenia, firma bude mať vážne problémy obstáť na trhu.

Zhováral sa: Tibor BUCHA

Kto sú sivé eminencie?

Slovenka, 21.05.2010, 15:51

Počujeme ich v rozhlase, vidíme v televízii. Stoja medzi politikmi či inštitúciami a verejnosťou. Tlmočia správy dobré a niekedy i tie horšie. Kto sú hovorcovia a aká je ich práca?

Narodil sa pri železnici

Ako hovorca Železničnej spoločnosti prežil MILOŠ ČIKOVSKÝ desiatich generálnych riaditeľov, novinári ho často pomenúvajú ako veľkého lišiaka a pýši sa ešte jednou kuriozitou, ktorá ovplyvnila aj jeho životné smerovanie – nenarodil sa v pôrodnici, ale v domčeku pri železnici.

„V strážnom domčeku pri železnici v Smižanoch som sa narodil preto, lebo tak to bolo vtedy zaužívané. Otec aj moji súrodenci boli železničiari a aj ja som už od detstva túžil byť tým, čo oni,“ spomína hovorca, ktorý začínal ako výpravca vlakov a až o pár rokov neskôr sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky. Keď sa po dvadsiatich rokoch redakčnej činnosti vrátil ako hovorca späť k železnici, bola to šťastná symbióza oboch povolaní. „Neviem, či mám radšej povolanie novinára alebo železničiara,“ hovorí s úsmevom. Ako výpravca vlakov nosil železničnú uniformu a slúžil aj v typickej červenej čiapke.

„Predávali sme takzvané lepenkové cestovné lístky, železničné vozne sa vykurovali horúcou vodou, okolo vlaku bolo plno pary a na návestidlách sme ručne zapaľovali petrolejové lapmy,“ spomína Miloš Čikovský a dodáva, že dnes je to už úplne iné. Železnice sa zmodernizovali a podľa hovorcu sa nemôže stať, že by železničnú dopravu prevalcovali iné dopravné prostriedky. „Diaľnice a cesty na Slovensku aj v zahraničí sú veľmi preplnené, ľudia strácajú veľa nervov a času. Pre tieto prestoje krajiny strácajú miliardy eur. Či chceme, alebo nie, v krátkej budúcnosti veľká časť ľudí, najmä vo väčších aglomeráciách, prejde z individuálnej na hromadnú dopravu, predovšetkým na železničnú,“ vysvetľuje hovorca a priznáva, že naše železnice majú veľa slabých miest, stanice sú zväčša schátrané, špinavé, cítiť v nich stuchlinu uplynulých desaťročí, ale napríklad jedno pozitívum by nás mohlo čakať už v blízkej budúcnosti.

„Je tu nádej, že v budúcom roku začnú niektoré IC vlaky jazdiť rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu, čím by si cestujúci skrátili čas,“ hovorí Miloš Čikovský, ktorý síce najkrajšie roky života prežil ako reportér, ale zase železnice mu vytvorili podmienky na sebauplatnenie. Vie si však hovorca predstaviť svoj život, ak by ostal verný povolaniu otca a súrodencov? „Keby som ostal doma niekde na stanici, asi by som sa na železnicu pozeral na pozadí určitej rodinnej nostalgie. Ale tým, že som dve desaťročia prežil v centre diania obrovského podniku s obrovskými zmenami, na železnicu sa pozerám na pozadí celospoločenských problémov. Ktovie, či je to lepšie…?“ 

Neberte nám železnicu

Hlavným motívom knihy Miloša Čikovského Neberte nám železnicu je štrajk železničiarov. Príčinou štrajku bolo rozhodnutie vlády SR o rušení vlakov osobnej dopravy. Prepočty boli hrozivé: Železničná spoločnosť zníži výkony o 11 percent, čo predstavuje zrušenie vlakov na lokálnych tratiach v dĺžke 740 kilometrov. Toto riešenie spôsobí, že na 36 regionálnych tratiach prestanú jazdiť osobné vlaky. Na Slovensku vznikne najväčší cintorín tratí a vlakov v Európe. Na zozname tratí na zrušenie boli napríklad aj Tatranské elektrické železnice. Je to naozaj dobré riešenie? Nebolo by lepšie, keby sme trochu porozmýšľali a už len kvôli našim predkom, ktorí tieto trate stavali, sme namiesto železničných cintorínov naplánovali aspoň železničné skanzeny? Mali by sme dobrý pocit, že sme zachovali aspoň časť kultúrneho dedičstva.

Štrajkujúci vyhlásili, že Slovensko sa programovo mení na Kocúrkovo. Celá Európa vyhlásila program revitalizácie železničnej dopravy, ale na Slovensku sa chystáme železničnú dopravu likvidovať. Môžeme ešte niečo urobiť? Môžeme niečo zmeniť? V akej spoločnosti vlastne žijeme? Kto nám vnútil takúto bezohľadnú spoločnosť? A vôbec, je spoločnosť spoločná? Je to naša spoločnosť alebo nám ju niekto spreneveril? Máme sa s tým zmieriť? Máme si na to zvyknúť?Knihu Miloša Čikovského Neberte nám železnicu je literatúrou faktu. Sú v nej zobrazené reálne udalosti a fakty, vystupujú v nej reálne postavy členov vlády, prezident republiky, generálni riaditelia železničných spoločností, členovia celoštátneho štrajkového výboru a množstvo ďalších organizátorov štrajku. Je tam viacero stanovísk predstaviteľov miest, obcí, vyšších územných celkov, podnikov a organizácií. Kniha má 180 strán.

Kniha poviedok o štrajkoch železničiarov Neberte nám železnicu vyšla v roku 2017.

 

Ukážka z knihy Neberte nám železnicu:

Neberte nám železnicu

Mnohí ľudia na Slovensku sa nás pýtali: Vy sa neviete dohodnúť s vládou? Veď na premiérskej stoličke sedí železničiar Mikuláš Dzurinda. A my sme len nechápavo, bezmocne a zahanbene krčili plecami. Po jednej tlačovej besede na Ministerstve dopravy som si sadol v neďalekej kaviarni s redaktorom Slovenskej televízie Tomášom Šarluškom.

– Ako sa pozeráte na tento štrajk? – opýtal sa Tomáš Šarluška. – Čo by ste povedali premiérovi keby tu s nami sedel?

– Povedal by som mu, že nechápe zmysel ľudskej práce. On sa na túto problematiku pozerá len z hľadiska ekonomického prepočtu nákladov a tržieb jedného podniku, prípadne jedného vlaku a jedného traťového úseku. Podklady dostal zo železníc, asi nemal dosť času, aby sa nad nimi zamyslel.

– A podľa čoho môže vláda rozhodovať, keď nie podľa ekonomického prepočtu?

– Podľa mňa vláda by sa na dopravu nemala pozerať len cez strohé čísla, ale cez súvislosti medzi faktami a argumentmi, cez ľudí na železnici, ktorí svojimi službami robia dobro pre ľudí na hlavných ťahoch i v každom kúte krajiny. Premiér by si mohol vypočuť ľudí, ktorí túto službu vykonávajú, i ľudí, ktorí túto službu využívajú. Ale on odmietol rokovať so železničiarmi a rovnako odmietol rokovať aj so samosprávami v regiónoch, kde sa vlaky idú rušiť. To akoby odborárom dal najavo, že oni sú tam len výkonní zamestnanci, spiatočníci, ktorí nepochopili transformáciu železníc.

– Je zlé, ak premiér argumentuje potrebou lepšieho hospodárenia na regionálnych tratiach?

– Vždy sa treba snažiť o lepšie hospodárenie, ale tu ide o drastické rozhodnutie o rušení dopravy. Toto nie je rozumné riešenie, i keď sa to na prvý pohľad zdá ako rozumné. Všetko nemôže podliehať prepočtom, ktoré nám poskytuje excelová tabuľka. Excel nechápe, že aj práca má svoj zmysel, že prácu vykonávame pre ľudské dobro, aby sa náš život stal lepším a krajším. Premiér by mal pochopiť, že práca je pre človeka, a nie človek pre prácu.

– Tak to je už otázka skôr filozofická…

– Možno filozofická, ale aj praktická a ľudská. Odborári i občania v regiónoch majú právo sa pýtať, podľa akých kritérií ideme rušiť osobnú dopravu na vybraných tratiach.

– To je predsa jasné – podľa kritérií efektívnosti.

– Dobre, súhlasím, ale aké sú tie kritéria? Kto ich schválil? Kde a kedy sa o nich diskutovalo?

– Diskusie sa viedli vo vrcholovom manažmente.

– Ale to boli len diskusie pod tlakom okolností. Vláda dlhodobo neplatila za výkony vo verejnom záujme, jej dlh sa vyšplhal až na pätnásť miliárd korún. Keď vláda a následne parlament vždy na jeseň neschválila reálnu finančnú čiastku na osobnú dopravu, železnice spracovali tri jednoduché tabuľky: Prvá tabuľka obsahovala minimálny zoznam vlakov na zrušenie, ak vláda uvoľní istú sumu peňazí. Ak uvoľní menšiu sumu, železnice spracovali obšírnejší zoznam vlakov na zrušenie. Ak vláda uvoľní ešte menšiu sumu, železnica bude nútená zrušiť ešte väčší počet vlakov. Takáto forma dialógu s vládou sa opakovala takmer desať rokov. A vláda vždy našla také riešenie, ktoré problém odsunie do budúcna, teda pre ďalšiu vládnu garnitúru. Železnicu uchlácholili, že sa to nejako vyrieši koncom roka, možno bude prebytok v rozpočte a možno niečo iné, alebo vláda dá súhlas na čerpanie úveru.

Železnice pracovali v permanentnom napätí. A potom prišlo k zlomu vo vyjednávaní. Železnica ako obvykle predložila tabuľku so zoznamom vlakov na zrušenie. A vláda povedala, dobre súhlasíme. Dostali sme sa do pasce.

– Vráťme sa ešte ku kritériám…

– Hlavným kritériom pri výbere tratí na zastavenie osobnej dopravy boli náklady na jednu korunu tržieb vynaložené na vedenie vlakov osobnej dopravy na jednotlivých tratiach. Ďalej sa prihliadalo na súbežnosť železničnej a cestnej komunikácie a v neposlednom rade na počet autobusových liniek prevádzkovaných Slovenskou autobusovou dopravou, respektíve inými súkromnými autodopravcami. Podľa týchto hodnotiacich kritérií bol zostavený návrh tratí na zastavenie osobnej dopravy, ktorý bol schválený Predstavenstvom a Dozornou radou Železničnej spoločnosti.

– Je ešte teraz čas na diskusiu? Veď vláda už schválila aj projekt transformácie železníc.

– Vláda schválila len zásadné rámce projektu transformácie. Materiál do vlády bol predložený bez stanoviska odborov. A tak je čas diskutovať aspoň o spôsobe, o formách a metódach, ako transformáciu železníc uviesť do praxe. Vo vládnom dokumente nemôžu byť všetky problémové otázky dopodrobna rozvedené.

– Na čo myslíte konkrétne?

– Myslím na kritéria, podľa ktorých rušíme vlaky a trate. Nemôžeme sa odvolávať len na strohé čísla nákladov a tržieb. Ak vložíte do počítača náklady a tržby na prevádzku nejakého vlaku, to ešte neznamená, že z počítača nám automaticky vyjde objektívny údaj o strate alebo o efektívnosti. Predsa počítač nám dá len také výsledky, aké dáta dostane pri vstupoch. Keď zmeníme vstupy, zmenia sa aj výsledky. Navyše, aj algoritmus je dôležitý, aby sme mohli vyjadriť svoju vôľu, aby sme mohli povedať, o čo nám ide.

– A na riaditeľstve železníc nerobili prepočty podľa viacerých kritérií?

– Videli sme tie tabuľky… Nenadchli nás, lebo ide o obyčajné počty.

– To už je vec debaty na úrovni odborných tímov…

– A zamestnanci železníc a odboroví funkcionári nemajú právo diskutovať aj o odborných veciach? Veď medzi nimi je mnoho erudovaných ľudí. Ich stanoviská môžu byť kvalifikované a podložené praktickou činnosťou. Tým by sa projekt transformácie len obohatil.

– A odboroví funkcionári nemali prístup k týmto materiálom pred rokovaním vlády?

– Nemali. Materiály, ktoré sa dostali do vlády, odborári získali len pokútne. Manažment ich zámerne obišiel, lebo na transformáciu majú odborári odlišný názor, viackrát to dali najavo. Ani vláda neprejavila záujem o diskusiu. Pritom podľa OECD, teda podľa odporúčaní ekonomicky najrozvinutejších štátov sveta, vlády by mali prehlbovať účasť verejnosti na tvorbe politík. Je to úplne normálne, ak občania chcú vedieť, ako sa jej rozhodnutia pripravujú a ako uvádzajú do života. Posilňujú sa tým vzťahy medzi verejnosťou a vládou. V skutočnosti to všetko vyzerá tak, že vláda nechce počúvať občanov, spolieha sa len na písomné podklady, ktoré jej predloží ministerstvo.

– Nie je to skôr tak, že vláda dala na názor vedení železničných podnikov?

– Čiastočne áno. Predsa vieme, že veľa materiálov na zasadania vlády píšu systémoví inžinieri v podnikoch. Na ministerstve sa s tým už veľmi nehrajú, urobia formálne zásahy a materiál posunú do vlády. Tak to chodí…

Vie to aj premiér Dzurinda. Aj on ako odborný špecialista na železnici nie raz písal materiály pre ministerstvo dopravy, ktoré nakoniec skončili vo vláde. Na jednotlivých sekciách ministerstiev nemajú toľko odborníkov, aby sa mohli špecializovať na všetko. A nezabúdajme, že najväčší odborníci sú v podnikoch, pretože tam ich môžu dobre zaplatiť.

– To už zachádzame mimo témy… Hovorili sme o kritériách…

– To je téma na jeden seminár! Ale stručne – spoločensky efektívna prevádzka stojí na bezpečnosti, emisiách, zábere pôdy, jednotkovej energetickej náročnosti. A k tomu musíme ešte priradiť špecifické ekonomické kritéria. Napríklad je dôležité, aké štát alebo regulátor stanoví poplatky za jazdu po dopravnej ceste. Alebo iný príklad: Osobný vlak môže voziť cestujúcich len po jednej trati, ale iný vlak môže navyše využívať efekt železničnej siete, teda privážať cestujúcich k prípojným vlakom. Tým aj spoločenská efektívnosť jazdy prvého vlaku bude nižšia ako druhého. My predsa vieme, že do uzlovej stanice prichádzajú cestujúci k rýchlikom pešo, osobnými autami, mestskou dopravou alebo osobnými vlakmi. Nás by malo zaujímať, koľko cestujúcich privezie prípojný osobný vlak. Ale práve to sa neposudzovalo. Prepočty takzvanej efektívnosti sa robia len formálne. Na hodnotenie podľa komplexných kritérií nebol ani čas. A, konečne, v podmienkach Európy len ťažko nájdete osobnú železničnú dopravu, ktorá by nebola stratová.

– Kde sa teda stala chyba?

– Všetko sa odvíja od vlády. Tá povie, akú sumu peňazí je ochotná dať na osobnú dopravu a železnica vypočíta, koľko vlakových kilometrov je za to schopná urobiť. A potom sa už len škrtajú vlaky podľa jednoduchého prepočtu – náklady mínus tržby rovná sa strata.

– Ako vláda mala podľa vás postupovať?

Najprv musím pripomenúť, že ešte v roku 1988 sa hovorilo, že prevádzka na regionálnych  dráhach sa redukovať nebude, realita je však celkom iná. Pritom o regionálnych tratiach sa v rôznych podobách diskutuje už od vzniku Železníc SR. Raz o ich rušení, inokedy zase o ich rozvoji. V tomto zmysle sa aj prijímali príslušné dokumenty. O regionálnych tratiach sa začalo veľmi intenzívne hovoriť v roku 1993. Vtedy sa o nich hovorilo ako o tratiach nerentabilných. Materiál o nerentabilných tratiach sa stále rozpracovával, ale nikdy sa k nemu neprijali rozhodujúce závery. Až v roku 1996 sa spracoval Komplexný program transformácie regionálnych dráh Železníc SR. Ten v auguste prerokoval poradný zbor generálneho riaditeľa a 1. októbra 1996 aj Správna rada. V počiatočnej fáze sa na transformáciu vyčlenilo 48 regionálnych tratí. Ale po dohode s krajskými úradmi, prepravcami a odbornými zložkami generálneho riaditeľstva sa z toho počtu vyňali trate, ktoré boli obojstranne zapojené na sieť Železníc SR a na návrh Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR aj prihraničné trate. A tak sa 17. marca 1998 predložilo na Ministerstvo dopravy 32 tratí s celkovou dĺžkou 623 km s požiadavkou na ich zaradenie do regionálnych dráh.

– Vráťme sa k otázke, ako mala vláda podľa vás postupovať?

– Nemali sme toľko špekulovať a vyčkávať, nemali sme podľahnúť tlakom banky, ale už skôr zvoliť ten najlepší model regionálnej dopravy, povedzme švajčiarsky.

– V čom spočíva?

Železničné trate vo Švajčiarsku sú pod zvláštnou úradnou ochranou. Napríklad na zavedenie pravidelnej verejnej autobusovej linky je potrebná koncesia, ktorá sa však poskytne len v prípade, ak nekonkuruje vo veľkej miere železničným trasám. Pri podpore verejnej dopravy sleduje štát zásadne nasledovné ciele: zabezpečenie mobility ľudí bez auta, zabezpečenie „rovnomerného“ osídlenia krajiny, okrem iného podpora hornatým oblastiam, zníženie automobilovej dopravy z ekologických dôvodov, zníženie automobilovej dopravy pre preťaženie ciest. Úrady sú si vedomé, že častejšie používanie verejných dopravných prostriedkov namiesto súkromných, je možné docieliť nielen podporou železnice, električiek a autobusov, ale že je k tomu potrebné prijať aj sekundárne opatrenia, ako napríklad obmedzenie automobilovej dopravy, predovšetkým v mestách a turistických centrách.

– Teda švajčiarsky model. Ale znovu sme pri otázke, ako by mala vláda podľa vás postupovať?

– Na túto otázku môže byť viac odpovedí. Podľa mňa sme mali zvoliť povedzme takýto postup:

1. Správna rada ŽSR prerokuje v roku 2006 program transformácie regionálnych dráh. Úloha bola splnená, program vypracovala poradenská firma Domino zo Žiliny spolu so špecialistami z Výskumného ústavu dopravného v Žiline. Robilo sa to na základe uznesenia vlády SR.

2. Rozsiahly materiál prerokovalo Ministerstvo dopravy s Ministerstvom financií a Ministerstvom vnútra, Združením miest a obcí Slovenska a ďalšími odbornými zložkami. V materiáli sa už špecifikovali aj formy transformácie, napríklad predaj, prevod na samosprávy obcí, miest a vyšších územných celkov. Bola tam aj možnosť prevodu na novozaložené akciové spoločnosti. Dokonca sa hovorilo aj o takej možnosti, že niektorá regionálna dráha môže zostať v prevádzke ako vlečka.

3. Po dopracovaní pripomienok Ministerstvo dopravy prerokuje vhodnou formou s občanmi program transformácie regionálnych dráh, pretože podľa OECD, teda podľa podľa odporúčaní ekonomicky najrozvinutejších štátov sveta, podnety občanov môžu predstavovať nesmierne hodnotný zdroj informácií pri tvorbe politík. Vláda využíva a oceňuje názory občanov ako cenný zdroj informácií, ktoré poskytujú vláde lepší základ pre tvorbu politík a umožňujú získavanie nových poznatkov. Zároveň to zabezpečuje efektívnejšiu implementáciu, keďže občania sú dobre informovaní o politikách a zúčastňovali sa na ich tvorbe.

– Aké nástroje by sa mali použiť ak chceme získať spätnú väzbu od občanov?

– Najdôležitejšie je dostať sa k občanom, klásť im otázky, počúvať ich a byť otvorený voči ich reakciám. Kladenie otázok a počúvanie môže byť v zásade súčasťou akéhokoľvek kontaktu s občanmi. Vláda môže využiť predovšetkým tieto nástroje: ankety, prieskumy verejnej mienky, zastúpenie občanov v konzultačných orgánoch, workshopy, semináre, konferencie, verejné vypočutie a iné.

4. Potom Ministerstvo dopravy s pomocou odborných expertov spracuje materiál do vlády SR s príslušným návrhom uznesenia.

5. Vláda schváli materiál o transformácii regionálnych dráh s harmonogramom implementácie.

6. Vláda po roku prerokuje kontrolnú správu o implementácii projektu transformácie regionálnych dráh

– Aká bola skutočnosť?

– Prvý a druhý bod bol splnený. Ďalšie body vláda nemala v programe.

Nezabúdajme, že železnice majú uspokojovať verejný záujem, to je ich hlavné poslanie. A my rušíme vlaky bez toho, aby sme skúmali verejný záujem, aby sme skúmali, čo sa stane v regiónoch po zrušení vlakov. V tejto problémovej otázke nás môže zorientovať Marcel Horňák z Katedry humánnej geografie a demografie Univerzity Komenského. Okrem pedagogickej činnosti sa zaoberá vedeckým výskumom v oblasti geografie dopravy, teda dopravou vo vzťahu k iným prvkom spoločnosti, dopravnou infraštruktúrou a regionálnym rozvojom, dopravne znevýhodnenými územiami a komunitami.

Pre Marcela Horňáka bola celkom priliehavá otázka: Bolo rušenie vlakov bez súhlasu, alebo skôr za protestu regiónov rozumné riešenie? Čo to urobilo s regiónmi z hľadiska humánnej geografi e a demogeografie?

Optimálny stav z hľadiska efektívneho využitia železničnej dopravy si možno predstaviť v prípade, keď autobusová doprava pokrýva územie bez železničných tratí, a priváža cestujúcich zo spádového územia k jednotlivým vlakovým staniciam. Tam prestúpia cestujúci na vlakový spoj, ideálne taktový, ktorý ich dopraví do príslušného regionálneho centra.

V podmienkach Slovenských regiónov však takýto ideálny stav nemožno dosiahnuť všade. Sú tu inštitucionálne či ekonomické prekážky, ale aj iné dôvody, ktoré môžeme označiť ako geografické.

Prvý dôvod je v morfologických vlastnostiach povrchu Slovenska. Hlavne v jeho centrálnej a východnej časti veľmi silne ovplyvnili vývoj osídlenia a rozvoj dopravnej infraštruktúry. Reliéf karpatských kotlín a dolín, vyformovaný tektonickým vývojom a činnosťou riek historicky skoncentroval najhustejšie osídlenie pozdĺž vodných tokov. Pozdĺž riek sa potom skoncentrovali i železničné trate a cestné komunikácie, ktoré prirodzene kopírovali najhustejšie osídlenie, ako i priaznivý reliéf.

Nevýhodou železnice je často nevhodná poloha železničných staníc vzhľadom na osídlenie obcí. Obyvatelia takýchto obcí potrebujú prekonať veľkú vzdialenosť od obydlia k stanici buď pešo alebo autom, bicyklom, či autobusom. Práve preto je konkurenčná autobusová doprava omnoho flexibilnejšia, keďže je schopná obsluhovať priamo husto osídlené zastavané časti miest a vidieckych obcí.

Od 90. rokov viaceré regióny ekonomicky zaostali, a práve tam sme po roku 2000 obmedzili alebo úplne zastavili pravidelnú osobnú železničnú dopravu. Tým sme prispeli k oslabeniu tokov dochádzky za prácou do regionálnych centier. Ide hlavne o sídelný pás od Levíc pozdĺž hraníc s Maďarskom až po Košice a časť východného Slovenska. Mobilita ľudí je tam obmedzená na dochádzku do škôl či za nákupmi, zdravotníckymi a inými službami, prípadne za prácou v nevýrobnom sektore. Súčasné dochádzkové toky sú tak časovo rôznorodé, že vlaková a autobusová doprava nedokáže takýmto nárokom vyjsť v ústrety. V období socializmu nebol taký problém, pretože vtedy dominovali časovo jasne defi nované toky zamestnancov do priemyselných závodov.

Ministerstvá, štátne riadiace orgány prehliadajú problémy s nepriaznivou demografickou štruktúrou regiónov, ktoré majú obmedzenú alebo zastavenú pravidelnú osobnú železničnú dopravu. Veľká časť ekonomicky aktívnych obyvateľov pracuje v úspešnejších regiónoch na západe Slovenska alebo v zahraničí. Doma reálne nežijú, a preto ani nevyužívajú tamojšiu hromadnú dopravu. Ostatní, čo zostali doma, majú obmedzenú mobilitu na minimum. Podobné problémy majú v obciach, kde zostali prevažne starší obyvatelia. Často trpia obmedzenou mobilitou a podľa našich výskumov sú vo veľkej miere závislí od osobného automobilu člena rodiny či susedov, ak idú na nákup alebo k lekárovi. Skrátka, sociálna a demografická situácia v týchto regiónoch príliš neprispieva k využívaniu verejnej dopravy, osobitne vlakovej.

Podľa našich výskumov v slovenskej spoločnosti sledujeme, že vybavenosť vidieckych domácností osobným automobilom rastie rýchlejšie ako v mestách. Dokonca výsledky zo sčítania 2011 naznačujú, že percento domácností vlastniacich osobný automobil je na vidieku vyššie ako v mestách. Čo to naznačuje? Nielen to, že zaobstaranie automobilu je dostupnejšie, ale aj to, že po obmedzení frekvencie spojov verejnej dopravy sú obyvatelia vidieka čoraz viac závislí na osobnom automobile. Osobitne to platí práve v regiónoch so zastavenou pravidelnou osobnou vlakovou dopravou, ktoré sa vyznačujú riedkym osídlením, resp. veľkým zastúpením populačne malých a starnúcich obcí, lokalizovaných často v periférnych horských polohách.

Paradoxne, v niektorých prípadoch, kde prišlo k obmedzeniu alebo zastaveniu pravidelnej osobnej vlakovej dopravy, prišlo i k obmedzeniu frekvencie spojov autobusovej dopravy, napríklad v niektorých častiach regiónu Gemer. Prispieva to k dopravnej izolovanosti obyvateľov a zvyšuje ich závislosť na individuálnych prostriedkoch dopravy.

Rušenie železničnej prevádzky chápeme aj ako stratu istého tradičného a stabilného prvku v kultúrnej krajine. Osobná železničná doprava nesporne celé desaťročia prispievala nielen k fungovaniu regiónov ako prostriedok mobility, ale i ako prvok ekonomickej štruktúry regiónu v podobe funkčných železničných staníc a zastávok. Zrušením osobných vlakov dnes hornaté regióny Slovenska strácajú jednu z atrakcií. Po železnici zostávajú len nefunkčné koľajiská, chátrajúce objekty železničných staníc a zastávok, ktoré sa rýchlo menia na zapáchajúce domy duchov s pomaľovanými stenami, rozbitými oknami a špinou naokolo.

Krajský súd dal za pravdu štrajkujúcim. Osem mesiacov po prerušení štrajku železničiarov Bratislavský krajský súd zrušil predbežné opatrenie Okresného súdu Bratislava I, ktorý prikázal železničiarom štrajk prerušiť. Krajský súd zrušil predbežné opatrenie pre procesnú prekážku.

Železnice SR podali na súd tri žaloby na železničné odbory pre nezákonný štrajk. Podľa zákona však sudca nemôže konať, ak v tej istej veci prebieha ďalšie súdne konanie, informovala podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave Jana Baricová.

Podľa právnika Ladislava Orosza, zrušenie predbežného opatrenia znamená, že železničiari môžu znovu štrajkovať. Keďže odborárom nevznikla z prerušenia štrajku žiadna škoda, nemôžu žiadať o jej náhradu.

Predseda centrálneho štrajkového výboru Jozef Schmidt v prvej chvíli nevedel povedať, či železničiari po ôsmich mesiacoch budú uvažovať o pokračovaní v štrajku. Všetky odborové centrály na železnici boli zdržanlivé už aj preto, že štvordňový štrajk spôsobil obrovské škody. Železnice SR denne stratili na tržbách v osobnej doprave 27 mil. korún a v nákladnej doprave 66 mil. korún. Devätnásť priemyselných podnikov na Slovensku nahlásili stratu za štyri dni štrajku 655 mil. korún.

Generálny riaditeľ Železničnej spoločnosti Pavol Kužma a predseda Celoštátneho štrajkového výboru železničiarov Jozef Schmidt sa dohodli na vytvorení pracovnej skupiny odborníkov na posúdenie efektívnosti na 25 regionálnych tratiach pri menšom počte vlakov. Odborníci podrobne analyzovali každú trať z hľadiska nákladov a výnosov pri obmedzenej prevádzke.

Na základe týchto analýz predstavenstvo Železničnej spoločnosti v máji 2003 rozhodlo o obnovení osobnej železničnej dopravy na deviatich regionálnych tratiach. Navyše Bratislavský samosprávny kraj obnovil na vlastné náklady pravidelnú osobnú dopravu na dvoch tratiach.

O pokračovaní v štrajku sa už prestalo hovoriť, aj keď štrajkujúci železničiari dosiahli len polovičný úspech.

 

Viac sa dočítate v knihe Miloša Čikovského Neberte nám železnicu.

Výpravca jednou nohou v službe a druhou v base

V časopise Železničná revue č. 29 bol uverejnený rozhovor s dlhoročným hovorcom železničných spoločností a riaditeľom odboru komunikácie PhDr. Milošom Čikovským:

Na Slovensku môžeme hovorcov rozdeliť do troch skupín. Jedni len doslova verklíkujú stanoviská a názory iných, druhí sa pokúšajú o ich tvorivú interpretáciu a tretí vystupujú ako predstavitelia inštitúcií a organizácií, pretože sú súčasťou rozhodovacích procesov. Dlhoročný hovorca železníc Miloš ČIKOVSKÝ patril k tým tretím a na verejnosti vystupoval vždy ako skutočný predstaviteľ podniku. Pre mnohých cestujúcich bolo jeho meno známejšie ako meno generálneho riaditeľa železníc. Nenudí sa ani na dôchodku. Po eseji Čierna diera na modrom pozadí, ktorú sme publikovali v časopise Železničná revue, sa bývalým kolegom a všetkým železničiarom prihovára novou knihou Zastavte všetkými prostriedkami!

  Hovorcom železníc ste boli 20 rokov. Niektorí vnímajú takúto výdrž s obdivom, iní s nedôverou. Ako to bolo naozaj?

– Podobnú otázku som dostal od novinárov na tlačovke, pričom vtedy som bol vo funkcii len niečo vyše desať rokov. Povedal som im, že je to asi tým, že do funkcie hovorcu ma nevyberali generálni riaditelia, ale ja som vyberal ich. Samozrejme, že táto odpoveď bola akýmsi pokusom o nadľahčenie, pretože vtedy nebol čas a priestor hovoriť o sebe, tlačovka bola o čomsi inom. Teraz môžem už bez nadľahčovania povedať, že generálnych riaditeľov som si naozaj vyberal v tom zmysle, že aj ja som mal možnosť povedať áno alebo nie.

Nie ste nepovedali ani raz. Prečo?

– Pretože na železnici som sa cítil ako doma a svoj domov sa mi nechcelo opustiť. Mám to v sebe zakódované od narodenia. Ja som sa nenarodil v pôrodnici, ale v železničnom strážnom domčeku v Smižanoch. Vedľa strážneho domčeka bola železničná služobňa, v ktorej môj otec štyridsať rokov vykonával službu hradlára. Každý z obyvateľov strážneho domčeka, teda aj mama, aj sestra a bratia sa cítili železničiarmi.
Otec bol hradlárom, jeden syn výpravcom vlakov, druhý takisto a aj ja som začínal ako výpravca. Mňa navyše ťahalo aj k novinárskemu povolaniu, a tak som železnicu opustil, ale len čiastočne, pretože mojou hlavnou témou v novinách bola železnica. Na železnicu som sa po dvadsiatich rokoch vrátil, a to na post šéfredaktora rezortného týždenníka a neskôr hovorcu a riaditeľa odboru pre prácu s verejnosťou. Táto práca ma naplňovala, bola symbiózou povolania žurnalistu a železničiara.

Hovorili ste za tri železničné podniky a za najmenej desiatich generálnych riaditeľov. Naozaj ani jeden z nich nemal chuť vás vymeniť?

– Asi nie. Inak by ma vymenili. Zrejme aj oni cítili, že so železnicou som silne zviazaný. Nechcelo sa mi zo železnice odísť, aj keď som mal ponuky, napríklad za hovorcu ministra dopravy alebo hovorcu Východoslovenských železiarní. Bol som aj na pohovoroch, sľubovali mi lepšie finančné podmienky, ale nakoniec som sa rozhodol zostať na železnici. A neľutujem.

Železnici som vďačný za pekne prežité roky. Spolupracoval som s ľuďmi, ktorí mali úctu k svojmu povolaniu, ktorí po skončení vysokej školy začínali na železničnej stanici alebo v depe a len keď sa osvedčili, mohli sa uchádzať o post referenta na riaditeľstve železníc. Pri výbere ľudí bola na prvom mieste odbornosť.

Keď som sa ja uchádzal o post šéfredaktora rezortného časopisu na železnici, výberová komisia si vypočula vyše tridsať uchádzačov. So mnou spočiatku viedla celkom unudený rozhovor, akoby z povinnosti. Až keď som im povedal, že mám za sebou nielen Univerzitu Komenského, ale aj skúšky výpravcu vlakov, všetci razom ožili. Vybrali ma najmä preto, že som mal najväčšiu šancu adaptovať sa v prostredí železníc. Inak povedané, boli ochotní ma prijať za svojho.

Prijali vás, adaptovali ste sa, ale na železnici sme mohli v jednom období počuť, že hovorcom by mala byť pekná blondínka.

– Nerád spomínam na toto obdobie. Vtedy v jednom parlamentnom klube istý poslanec povedal, že na železnici majú staré vagóny, starých sprievodcov, starého generálneho riaditeľa, a teda aspoň na poste hovorcu by mohla byť mladá a pekná žena. Tieto tendencie sú na Slovensku stále živé, veď to poznáte, ak sledujete televízne noviny.

Prečo sa hovorca železníc rozhodne napísať knihu a prečo si ako tému vyberie nehody?

– Ja som mal ambíciu napísať knihu už ako redaktor asi pred tridsiatimi rokmi. Nenapísal som, lebo na prvom mieste bolo splnenie mesačnej normy pre vlastné noviny a na osobné ambície nezostal čas. A tak som si roky hovoril, že raz knihu napíšem, keď na to bude vhodný čas. Ten čas teraz prišiel.

Čitateľom i teoretikom žurnalistiky som chcel okrem iného ukázať, že reportáž môže byť literárna a zároveň dokumentárna. Inak povedané, literárny žáner so všetkými znakmi umeleckej tvorby sa dá písať nielen o vymyslených typizovaných postavách, ale aj o skutočných ľuďoch so skutočným menom a adresou. A práve téma železničných nehôd sama osebe ponúka dramatické napätie, konflikt osobný i spoločenský, ponúka materiál na tvorbu umeleckých obrazov.

Myslíte si, že sa vám to podarilo?

– Prvé ohlasy na knihu sú pre mňa povzbudzujúce, lebo o knihu je veľký záujem. Najmä železničiari ju chcú mať vo svojej knižnici, aj keď mali možnosť prečítať si ju v elektronickej forme.

Na začiatku svojej kariéry ste si vyskúšali prácu výpravcu, a potom vás zlákala novinárčina. Po prečítaní vašej knihy sa môže zdať, že ste dali prednosť menej náročnej a zodpovednej práci.

Miloš Čikovský (vpravo) medzi čitateľmi a fanúšikmi svojej knihy Zastavte všetkými prostriedkami!

– Teraz som nepochopil, ktorá práca je podľa vás zodpovednejšia. V každom prípade ťažko môžeme porovnávať profesiu novinára a výpravcu vlakov. Sú to veľmi odlišné povolania. Niekedy stačí, ak výpravca urobí malú chybičku a má na krku vyšetrovateľov. Ak urobí malú chybičku novinár, všetci sa často len pousmejú a život ide ďalej.

Aj v mojej knihe o železničných nehodách sa môžete dočítať, ako výpravcovia pre zdanlivo malé chyby trpeli celé desaťročia, celý život sa im obrátil naruby. Moja mama nám často hovorila, aby sme dávali pozor, pretože výpravca je jednou nohou v službe a druhou v base. Neskôr nám už nemusela dohovárať, keďže moji bratia prešli na posty dispečerov a ja som si zvolil novinárske povolanie.

Niektorých hlavných aktérov nehôd ste vyhľadali po rokoch. Aké to boli stretnutia?

– Veľmi zaujímavé a dojímavé. Ako hovorca železníc som v sebe nosil obrazy nešťastných ľudí, ktorí boli podozriví alebo obvinení z toho, že zavinili veľkú nehodu, že zodpovedajú za stratu na životoch ľudí a za veľké materiálne škody. Po desaťročiach som sa s nimi stretol v práci alebo u nich doma. Prvý kontakt bol dosť nepríjemný a rozpačitý. Ale po krátkom čase sa mi podarilo vytvoriť takú atmosféru, že postavy z mojich reportáži začali rozprávať, ako im nehoda poznačila celý život.

Boli to pochmúrne vnútorné monológy, ktoré končili tým, že po určitom čase našli dosť síl, aby sa pozviechali. Na tých príhodách je najsmutnejšie to, že zamestnanci dopravnej služby, aj keď nehodu nezavinili, musia odolávať obrovskému psychickému tlaku, aby sa obhájili, aby sa z pozície svedka nedostali na pozíciu podozrivého alebo vinného.

Niekedy je ťažké zistiť, kto pustil vlak do obsadeného oddielu, ak neexistuje alebo nefunguje zabezpečovacie zariadenie a vlaková cesta sa dohodne len telefonicky, pričom záznam z telefonického rozhovoru sa nezaznamenáva. Ďalší problém je v tom, že železnica vnútila zamestnancom také pracovné podmienky, ktoré ich vystavovali neúnosnému riziku.

Vo vašich príbehoch je do každej nehody zapletený výpravca alebo rušňovodič. Ako sa pozeráte na vzťahy medzi výpravcom a rušňovodičom?

– Výpravca a rušňovodič boli vždy hlavné postavy, ktoré rozhodovali o kvalite a bezpečnosti prevádzky. Sú to výberové profesie. Na post výpravcu a rušňovodiča sa vždy vyberali psychicky zdatní a vyrovnaní ľudia. Medzi ľuďmi týchto profesií odjakživa pretrváva pracovné napätie, ktoré má historické korene. Rušňovodič bol v počiatkoch železníc jediným hrdinom pohybujúceho sa vlaku. Sedieť v parnom rušni, to kedysi znamenalo niečo také ako v súčasnosti sedieť v kozmickej lodi. Byť mašinfírerom, to bolo dobré finančné zabezpečenie a primeraná autorita v spoločnosti.

Až neskôr s rozvojom železničnej dopravy sa do popredia postupne dostával výpravca vlakov. Výpravca v červenej čapici dodá- val stanici punc dôstojnosti. Keď narastal počet vlakov a železničné trate a stanice boli čoraz viac preťažené, výpravca sa stal nenahra- diteľným riadiacim pracovníkom, pánom stanice. Dopravné predpisy ho z hľadiska riadenia postavili nad rušňovodiča.

Napätie medzi rušňovodičmi a výpravcami vnášali aj tragické nehody. Rušňovodiči zvykli výpravcom vyčítať, že ich svojou nedbalosťou posielajú na smrť. Lebo ak výpravca pustí vlak do obsadeného oddielu, to akoby rušňovodiča odsúdil na smrť. A ak sa stane nehoda, do ktorej je zapletený rušňovodič a zároveň výpravca vlakov, oheň je na streche.

Môžete to potvrdiť aj nejakým príkladom z vašej knihy?

– Zažil som to napríklad pri vyšetrovaní zrážky dvoch rušňovlakov medzi stanicami Horné Srnie a Nemšová, kde zahynul rušňovodič z depa Trenčianska Teplá. Vinu zo smrti svojho kolegu pripisovali rušňovodiči výpravkyniam, ktoré si bezprostredne pred nehodou odovzdávali službu. Vznikol ostrý konflikt, ktorý sa prejavil napríklad tým, že rušňovodiči do výpravkyne, ktorá stála pri vlaku, hádzali vajíčka. Federácia strojvodcov v Trenčianskej Teplej dokonca presadila verejné rokovanie o šetrení nehody, ktoré sa uskutočnilo v Požiarnej zbrojnici v Trenčianskej Teplej.

Zistiť priamu príčinu nehody sa však nepodarilo preukázať. Napriek tomu výpravkyňa, ktorá v čase nehody prevzala službu, prežívala veľké príkorie. Asi týždeň ju ťahali po vyšetrovaniach a keď sa vyšetrovacia kalvária skončila, už nebola schopná vrátiť sa do práce. Vyhľadala lekára, nasledovala liečba – tabletky, injekcie, terapia, kontrola a znovu terapia. Maródka trvala pol roka. Aj po tejto nepríjemnej skúsenosti sa výpravkyňa vrátila na železnicu, pracuje ako signalistka.

Čo by sme podľa vás mohli urobiť, aby železničných nehôd bolo čoraz menej?

– Na Slovensku nie sme na tom zle. Dokonca z určitého pohľadu sme na tom veľmi dobre. Zopaku jem len jeden argument, ktorý som často používal ako hovorca. Na slovenských železniciach za dvad sať rokov nezahynul vo vlaku ani jeden cestujúci. Odvtedy sa štatistika trochu zhoršila, ale v každom prípade cestovanie vlakom je naj bezpečnejšie. Do toho samozrejme nerátam tragédie mimo vlaku, teda na železničných priecestiach. Toto je iná samostatná téma, ktorá viac súvisí s nehodovosťou na cestách.

Teda čo by sme mohli urobiť, aby železničných nehôd bolo menej? Na ktoré slabé stránky upozorňuje vaša kniha?

– V záverečnej časti mojej knihy si dávam viaceré otázky. Môže mať človek slabosti?  Môže sa pomýliť?  Môže zabudnúť?  Môže sa zľaknúť, byť roztržitý a tak podobne?  Môže.  A keď vieme, aké sily a slabosti sú v človeku ukryté, potom ho nestavajme do podmienok, ktoré nezvládne. A v tom prípade by sa vyšetrovatelia mali pýtať nielen na to, kto porušil konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu, ale aj na to, kto nevytvoril také podmienky pre zamestnanca, aby mohol zvládnuť záťažové a rizikové situácie.

Stereotyp a rutina, to sú obrovské sily, ktoré sa skrývajú v človeku, ktoré nás znovu a znovu zvádzajú a ktoré nad nami chvíľami aj vládnu. A preto by každá nehodová udalosť nemala zamestnávať len železničných revízorov a policajných vyšetrovateľov a pracovníkov nehodového vlaku, ale aj psychológov. Sociologicko-psychologické analýzy nehôd by nám určite poskytli prekvapivé výsledky.

A čo ďalej? Bude ďalšia kniha?

– Momentálne vo mne intenzívne prežíva zaujímavá téma transformácie železníc. Keď som to povedal môjmu priateľovi, počudovane na mňa pozrel a povedal: Nie je to nudné?  Kto to bude čítať?  Naozaj sa tento námet z pohľadu čitateľa môže navonok javiť ako nudný, ale podľa mňa to môže byť téma plná dramatických situácií, sprevádzaných pokusom o štrajk a zmareným štrajkom. Samotné delenie železníc predstavuje historický zvrat, ktorý železnice zažijú len raz za sto rokov. A pre železničiara, ktorý vyšiel zo strážneho domčeka, je to aj emotívna téma, v ktorej sa môže zobraziť konflikt medzi nostalgiou a súčasnou železnicou po nie celkom vydarenej transformácii.

Ďakujem za rozhovor.

Desana MERTINKOVÁ

Prvé vlaky v Bratislave

V roku 2015 PhDr. Miloš Čikovský účinkoval ako železničný publicista v televíznej reportáži o histórii a súčasnosti hlavnej stanice v Bratislave, ktorú nakrútila internetová televízia TABLET.TV.

Vo videu vám prinášame spomínanú reportáž, ktorá je uverejnená aj na špecializovanej stránke o železniciach VOVLAKU.SK.


=slow tv= BRATISLAVA, HLAVNA STANICA by terazmedia

Zastavte všetkými prostriedkami

Kniha dlhoročného železničiara a novinára Miloša Čikovského Zastavte všetkými prostriedkami je výber publicisticko- beletristických poviedok, resp. skutočných príbehov najväčších železničných nešťastí na Slovensku. Pútavo popisuje a rozoberá príčiny nehôd, po mnohých rokoch prináša spätný pohľad priamych účastníkov a cituje pasáže z vyšetrovacích spisov.

Autor formou literárnych reportáži stvárnil príbehy železničiarov, ktorí spôsobili veľké železničné nehody. Príbehy  začínajú dramatickým stvárnením nehodových udalostí, ktoré sa stali pred desiatkami rokov. Autor bol ako zamestnanec železníc pri vyšetrovaní nehôd a po odstupe desiatich až dvadsiatich rokov vyhľadal účastníkov nehôd, aby vyrozprávali, ako nehody ovplyvnili ich životné osudy.

Literárne reportáže sú na jednej strane plné dokumentárnych faktov, no zároveň plné umeleckých obrazov, akoby autor chcel svojou tvorbou ukázať, že že reportáž môže byť literárna a zároveň dokumentárna. Inak povedané, literárny žáner so všetkými znakmi umeleckej tvorby sa dá písať nielen o vymyslených typizovaných postavách, ale aj o skutočných ľuďoch so skutočným menom a adresou. A práve téma železničných nehôd sama osebe ponúka dramatické napätie, konflikt osobný i spoločenský, ponúka materiál na tvorbu umeleckých obrazov.

Kniha literárnych reportáži o železničných nehodách Zastavte všetkými prostriedkami vyšla v roku 2014.

 

  Motto knihy:

“Železničné nehody prichádzajú zrazu a nečakane, odchádzajú dlho a nedá sa na nich zabudnúť.”

 

Miloš Slávik, odborník na brzdenie vlakov:                                                                                                                                                       

“Príbeh o vlaku, ktorý rušňovodič nedokázal zabrzdiť, som prečítal niekoľkokrát. Je to zaujímavé rozprávanie aktérov tejto udalosti, ich prežívanie v dramaticky vypätých chvíľach. Málokedy sa podarí takto verne zachytiť udalosť. Niečo podobné je možné vidieť v rôznych akčných scénach filmov, ale toto je opis skutočného príbehu so skutočnými ľuďmi. Strhujúci je záver jazdy tesne pred zrážkou… “

                                                                                               

 

 

Na samote pri trati

Kniha Miloša Čikovského Na samote pri trati je pokusom o stvárnenie prototypu slovenského železničiara, ktorý je oddaným služobníkom, majstrom svojej profesie, nositeľom lásky k povolaniu, predstaviteľom rodokmeňa, ktorý má svoj začiatok pri vzniku prvých železníc na Slovensku.

Kniha obsahuje vyše dvadsať krátkych poviedok, v ktorých jednotliví členovia rodiny železničiarov prežívajú zaujímavé ľudské príbehy, ktoré sú spojené s prácou na železnici a výnimočným spôsobom života na samote pri trati. Rodina železničiara bola takmer sebestačná. Blízky les im dával drevo na kúrenie, ponúkal maliny a černice na lekvár, bylinky na čaj. Takmer všetky potraviny si dorobili sami. V letnej kuchynke piekli chlieb i koláče. V domčeku nemali elektrinu. Po večeroch sedávali pri petrolejke.

Kniha je autobiografickým dielom dlhoročného hovorcu železníc, ktorý sa nenarodil v pôrodnici, ale v domčeku pri trati, kde prežil celé detstvo. Túžil byť výpravcom vlakov i novinárom. Začínal ako výpravca vlakov a až o pár rokov neskôr sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky. Keď sa po dvadsiatich rokoch redakčnej činnosti vrátil ako hovorca späť na železnicu, bola to šťastná symbióza dvoch povolaní. 

Autor námet čerpal zo života železničiarov v strážnom domčeku Čingov a tiež zo života hradlárov, výpravcov, dispečerov a iných riadiacich pracovníkov.

Autobiografická kniha poviedok Na samote pri trati vyšla v roku 2015.

 

Motto knihy:

Na železnici sme zvyknutí na množstvo prototypov – rušňov, vozňov a iných zariadení. A čo tak prototyp človeka- železničiara? Toho nevyrobia v továrni, nemáme o ňom technickú dokumentáciu. Ale žijú medzi nami, len si ich veľmi nevšímame, lebo žijú skromne a nenápadne. Nevystrkujú sa.

Na obrázkoch nižšie sú ukážky ako vyzeral strážny domček: Rodný dom herca- národného umelca Jozefa Krónera