MILOŠ ČIKOVSKÝ

moje knihy a iné drobnosti

Mesiac: február 2018

Anketa v Literárnom týždenníku

ANKETA K 25. VÝROČIU VZNIKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY A 30. VÝROČIU VZNIKU LITERÁRNEHO TÝŽDENNÍKA

1. Čo pre vás znamenal vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993?

2. Naplnila samostatná slovenská štátnosť vaše očakávania a čo jej želáte do ďalších rokov?

3. Ako vnímate zástoj Literárneho týždenníka v národnoemancipačných zápasoch a v podpore štátotvorných úsilí Slovákov od jeho vzniku v roku 1988 do vzniku samostatnej SR i pri upevňovaní jej štátnosti až do súčasných dní?

MILOŠ ČIKOVSKÝ, autor literatúry faktu, publicista 

1. V prvých dňoch odľahčenie na duši, uvoľnenie vnútorného napätia. A potom prišla radosť i ľútosť zároveň. Radosť z nového a ľútosť za odchádzajúcim. V tom čase som pôsobil v manažmente slovenských železníc. Pátos týchto dní som umocnil tým, že na celú prvú stranu nášho týždenníka som zaradili slovenský znak. Ale na ďalších stranách sme už riešili prozaické pracovné záležitosti. Pred nami bola neodkladná úloha delenia majetku železníc a kreovanie nového podniku.

2. Naša cesta cez tri desaťročia bola mimoriadne rýchla, mimoriadne turbulentná a pritom aj úspešná. V podmienkach československej štátnosti vyzrela slovenská národná identita a bez revolučných otrasov sa pretransformovala do slovenskej štátnosti. Slovenská štátnosť ešte nestačila dozrieť a už sa nám hlásila ďalšia podoba identity – európska. Máloktorý národ písal také zrýchlené dejiny. Možno aj preto sme na tejto ceste urobili množstvo chýb. Zbytočne sme mrhali sily podozrievavosťou, planým politikárčením a bičovaním. Často to vyzeralo tak, akoby sme skočili z jednej do druhej totality. Spoločný majetok rozobrali odvážni a bezohľadní, ostatní sa len zastrašene prizerali. Partokracia okupovala celý politický priestor, občania boli viac divákmi ako tvorcami. Problém vidím v tom, že volič má právo voliť, ale už nemá reálne právo odvolávať.

Obávam sa, že nezvládneme ďalšie zlomové obdobie pri pretváraní Európy. Nazdávam sa, že slovenská štátnosť neprežije bez posilňovania slovenskej identity a Európska únia neprežije bez mnohotvárnych národných identít a slobodných suverénnych štátov. Len slobodné suverénne štáty môžu tvoriť slobodnú Európsku úniu. Len ak budeme hrdí na svoju obec, na svoje mesto, na naše Slovensko, môžeme získať aj hrdosť na Európsku úniu. Mrzí ma, že niektorí horlivci sa pokúšajú preskakovať vývojové etapy a stavať európsky dom od strechy. Navyše táto doba nám ponúka aj iné závažné témy. Napríklad mali by sme otvoriť otázku postavenia malých krajín v Európskej únii. Mali by sme sa postaviť proti ekonomikým pravidlám, ktoré stále viac nahrávajú bohatým a ignorujú rastúcu masu chudobných. Mali by sme upozorňovať na oživovanie prvkov kolonializmu v medzinárodných ekonomických vzťahoch.

3. Bez zveličovania môžem povedať, že Literárny týždenník si zaslúži prívlastok – výkvet slovenskej žurnalistiky. Literárny týždenník nielen prispieval a prispieva k formovaniu slovenskej štátnosti, ale slovenskú štátnosť aj chráni. Napríklad tým, že do obsahu týždenníka neprenikli novinári z rýchlovýkrmu, ani maskovaní publicisti, analytici a politológovia, ktorí sú podporovaní zo zahraničia.

 

Na anketné  otázky Literárneho týždenníka v roku 2016 odpovedá Miloš Čikovský.

1. Čo vás zaujalo v slovenskom kultúrnom, umeleckom a najmä literárnom živote v roku 2016? 

Kultútna obec spisovateľská a žurnalistická bola v uplynulom štvrťstoročí opatrná a ostýchavá vyjadrovať sa k zásadným otázkam spoločenského vývoja na Slovensku, akoby čakala na hodnotenia z iných sfér ľudskej činnosti. Ako prvá bariéru prelomila spoločenskovedná literatúra, ktorá nielen analyzuje vývojové a osobitne krízové procesy, ale aj navrhuje alternatívy možného vývoja. V posledných rokoch túto bariéru prekročili aj viacerí politológovia, novinári a spisovatelia, ktorí odvážne pomenovali vývojové tendencie Slovenska v kontexte Európskej únie. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť spisovateľa Jozefa Banáša, ktorý nielenže pokračoval vo svojich úspešných literárnych  počinoch, ale zároveň našiel odvahu postaviť sa proti praktikám hlavného masmediálneho prúdu. Jozef Banáš ukázal cestu ako sa dostať k čitateľovi aj keď ho hlavný prúd politicky blokuje. Jeho brilantné komentáre si rýchlo našli priestor na sociálnych sietiach a, nazdávam sa, majú väčší vplyv na obec slovenskú ako príspevky mnohých iných autorov hlavného prúdu. Tým, že mainstream blokoval Jozefa Banáša otvoril mu ešte väčší priestor k čitateľom. Ľudia našťastie vedia rozlíšiť medzi tvorbou s ideologickym nánosom a tvorbou, ktorá vychádza z idei, z vnútorného presvedčenia. Z túžby priblížiť sa k pravde, ktorú autor hľadá slobodne bez autocenzúry, keďže mu na chrbát nedýchajú zahraniční mediálni magnáti.

2. Čo zásadné by sa podľa vás malo zmeniť v týchto oblastiach v roku 2017? 

Zásadný problém vidím v identite. Človek sa rodí s identitou zo svojho sociálneho prostredia, ale život ju ďalej formuje i deformuje. Preto je dôležité využívať motivačné nástroje, aby sa ľudia obracali k svojej identite, najmä prostredníctvom tradícií slovenskej literatúry a slovenskej žurnalistiky.  Tam je základný prameň našej identity, zdroj nášho sebavedomia i motivácie pre nové tvorivé počiny. A v tejto súvislosti oceňujem príklad mladého tímu tvorcov relácií Slovenského rozhlasu: Rádio Litera (vysiela digitálne) i rádio Rádio Pyramída (pripravuje sa na digitálne vysielanie). Sú to relatívne nové  rádiokanály, ktoré vysielajú poéziu, prózu, drámu publicistiku a hudbu predovšetkým zo starších záznamov. Želám si, aby svoje tvorivé počiny ďalej zdokonaľovali a najmä, aby si na výber diel z archívnych záznamov stanovili transparentné a odborné kritéria.

(Literárny týždenník 1 – 2/2017)

 

 

Tri knihy o železnici

Dlhoročný novinár, hovorca železníc, publicista, reportér, autor literatúry faktu Miloš Čikovský napísal o železnici tri knihy. Prvá bola kniha literárnych reportáži o železničných nehodách Zastavte všetkými prostriedkami, druhá kniha poviedok o živote rodiny železničiara Na samote pri trati. Hlavným motívom tretej knihy Neberte nám železnicu je štrajk železničiarov v kontexte problémov transformácie železníc. Všetky tri knihy vyšli vo vydavateľstve Typopress Košice.

Vydavateľstvo Typopress dodávalo  knihy formou hromadných objednávok pre podniky a inštitúcie. Individuálne si knihu môžete objednať  cez Kontakty na tejto webovej stránke.

Predajná cena:

Zastavte všetkými prostriedkami 10 eur plus poštovné.

Na samote pri trati 10 eur plus poštovné.

Neberte nám železnicu 12 eur plus poštovné.

 

Opičili sme sa po Západe

Ukážka z knihy Neberte nám železnicu

Poradenská spoločnosť Arthur D Little o nás v roku 1991 napísala: „Československo sa môže vyhnúť chybám, ku ktorým došlo v iných krajinách, ako sú USA, a to v tom, že v tejto rozhodujúcej chvíli uzákoní vyváženú dopravnú politiku pre zabezpečenie ekologicky zodpovedného rozvoja dopravy skôr, ako sa začne výstavba rozšírenia siete diaľnic. Československo sa rovnako môže vyhnúť chybám západoeurópskych krajín, ktorých železnice sú nevhodne izolované od konkurenčných tlakov, a teda neschopné efektívnej prevádzky. Dôsledkom toho je nežiaduci alebo aspoň neprezieravý presun podstatnej časti nákladnej prepravy na cestnú sieť. Pokiaľ sa Československo nevyvaruje týchto chýb, bude priemyselná výroba v Českej republike a Slovenskej republike čeliť neúmerne vysokým dopravným nákladom na prepravu výrobných vstupov i fi nálnych výrobkov na domáce i medzinárodné trhy. Náklady na tovar dovezený zo zahraničia rovnako zbytočne vzrastú.“

To isté, i keď inými slovami, nám v roku 2003 radil predseda predstavenstva Nemeckých železníc Hartmut Mehdorn, uznávaná autorita v európskom železničnom sektore. Okrem iného povedal: „Tu na Slovensku máte rozsiahlu, dobre vybudovanú železničnú sieť. Neurobte tú chybu, aby ste jednostranne budovali cesty a znevýhodňovali železnice. Táto chyba, ktorej sa dopustila západná Európa v 60. a 70. rokoch, sa časom ukázala ako veľmi drahá pre ekonomiku a životné prostredie.“ A ešte podotkol, že Európa sa čoskoro zadusí v zápchach, ak sa nám nepodarí integrovať železnice.

Hartmut Mehdorn problémy stagnácie železníc staval ako problém Európsky, ale zrejme myslel predovšetkým na vlastnú krajinu. Vychádzal z chýb, ktoré sa v Nemecku dopustili najmä po druhej svetovej vojne, kedy sa štát sústredil na prednostný rozvoj automobilového priemyslu. K tomu sa prispôsobila aj dopravná politika a investície. V období od roku 1960 do roku 1992 Nemci investovali 450 miliárd mariek z verejných zdrojov na výstavbu diaľnic, ale len 56 miliárd mariek na modernizáciu železničnej siete. Po čase sa ukázalo, že tento trend je škodlivý z hľadiska zahltenia ciest a zhoršenia životného prostredia.

Podobné skúsenosti si náš manažment vypočul na viacerých stretnutiach s predstaviteľmi vyspelých železníc v Európe. Taká malá krajina ako Československo s takou hustou železničnou sieťou by sa mala v prvom rade postarať o jej revitalizáciu. Mala by presadiť dominantné postavenie železničnej dopravy, aby sa nestalo to, čo na západe, že si cesty zahltíme kamiónmi a zvýšime ekologickú záťaž. Železničnú infraštruktúru by sme mali čo najskôr prispôsobiť na podmienky západnej Európy, aby sme boli kompatibilní, aby vlaky bez zbytočných zdržaní prechádzali cez hranice.

Tieto rady zväčša zostali na Slovensku bez odozvy. Mohli sme sa poučiť z chýb vyspelých západných krajín, a my sme namiesto toho sa akoby na truc nechali unášať neregulovaným vývojom dopravného trhu. Je zaujímavé, ako sme sa opičili po Západe, keď išlo o zlé skúsenosti a ako sa nám ťažko uvádzali do života prednosti Západu.

Pár rokov po novembri 89 som navštívil naše Ministerstvo dopravy, aby som sa dozvedel, čo robíme preto, aby sme na Slovensku predišli kolónam na cestách, aby sme koncepčne a s dostatočným predstihom riešili rozvojové problémy. Prijal ma istý pán štátny tajomník. Venoval sa mi niečo vyše hodiny, ale nič konkrétne som sa nedozvedel. Keď som dal pánovi štátnemu tajomníkovi prvú otázku, zháčil sa, otvoril šuplík na pracovnom stole, aby k požadovanej téme našiel písomný podklad. Po každej ďalšej otázke pán štátny tajomník otvoril šuplík a hľadal príslušnú písomnú informáciu. Zakaždým znervóznel, keď sa hrabal vo fascikloch a nedarilo sa mu nájsť potrebné podklady.

Po hodine som stratil trpezlivosť. Pánovi štátnemu tajomníkovi som navrhol, aby mi požičal tú kôpku služobných materiálov, ja si z nej v práci vyberiem potrebné informácie a materiály mu čestne vrátim. Pán štátny tajomník nenamietal, dokonca bol vďačný za takýto nápad. Fascikle som si zviazal so šnúrkou do jedného balíka a odišiel. Zámerne neuvádzam meno pána štátneho tajomníka, lebo by bolo nespravodlivé, aby si on sám odniesol znôšku hanby, keďže takýchto štátnych tajomníkov bolo v tom čase viac.

Kde hľadať pointu týchto príbehov? Vždy keď stojím v dlhej kolóne áut, pomyslím si na vtedajšie porevolučné zloženie ministerstva dopravy, na neschopnosť mnohých ľudí, ktorí sa do funkcie dostali nie na základe odbornej erudovanosti, ale cez porevolučnú stranícku angažovanosť. Títo štátni úradníci vtedy rozhodovali o tom, v akom stave budú diaľnice a železničné koridory o dvadsať rokov. Vtedy sa rozhodovalo o tom, aké budeme mať železničné trate a stanice, aké budeme mať vlakové súpravy. Takmer všetky rozhodnutia sme robili rozpačito, oneskorene, mnohé veci nekoncepčne a neodborne. A to sa netýka len železníc alebo diaľnic, ale aj takej atrakcie, ako je bratislavské metro alebo obnova bratislavskej hlavnej stanice. Tieto dva investičné vízie svedčia o našej neschopnosti riadiť krajinu. Nejde tu len o získanie balíka peňazí, aby sa mohlo stavať, ale o schopnosť vybrať správne riešenie, prevziať na seba zodpovednosť a získať pre zvolenú alternatívu odbornú i laickú verejnosť. Nenašla sa taká osobnosť, ktorá by to dokázala. Ale našlo sa množstvo ľudí, ktorí hlavnú stanicu neprávom označujú za skanzen socializmu. Toto nie je skanzen socializmu, pretože za bývalého režimu mala každá väčšia stanica štandardnú čakáreň pre cestujúcich, čakáreň pre matky s deťmi a kultúrne stredisko, kde si cestujúci mohli v pohodlných kreslách prečítať noviny a časopisy a pozrieť televíziu.

– Po zmenách režimu sa razom vyrojilo množstvo ľudových liečiteľov, – povedal projektový manažér železníc Ján Šarák. – Do čela rezortu dopravy sa dostávali politici a manažéri, korí nevedno odkiaľ dostali dar boží, aby všetkému rozumeli. Bolo to na škodu tých ostatných, ktorí boli odborne erudovaní, ale zohnutí sa pokorne všetkému podriaďovali. Rýchlo kvasení manažéri narobili škody a odišli. Následky ich neodborného rozhodovania znášame v súčasnosti.