MILOŠ ČIKOVSKÝ

moje knihy a iné drobnosti

Tag: hovorca

Jednoduchšie je pravdu povedať, ako ju zastierať

Rozhovor pre časopis Eurobiznis s hovorcom dvoch železničných spoločností PhDr. Milošom Čikovským

Eurobiznis, apríl 2006

 

Čo si myslíte, hovorca je človek, ktorý interpretuje názory iných alebo hovorí tak, ako to vidí on?

Len čo hovorca začne hovoriť za seba, prestáva plniť funkciu hovorcu. Hovorca vždy vyjadruje názory určitej skupiny ľudí. Je už len otázkou jeho danosti, ako dokáže interpretovať ich stanoviská a myšlienky.

 

Vo funkcii hovorcu ste zo všetkých hovorcov na Slovensku vydržali najdlhšie. Generálni riaditelia sa menili a vy ste pokračovali. 

Za túto príležitosť som vďačný. Moju prácu na železnici považujem za jedinečnú možnosť realizovať sa a byť pritom šťastný. Pri každej zmene som mal ešte dosť síl na to, aby som vplýval na nových ľudí, aby nebúrali mosty, ktoré pred nimi postavili iní. Avšak nemal som už dosť síl na to, aby som z podniku odišiel a  začal niekde inde od piky. Navyše, nechcel som v inom rezorte robiť prostého a povrchného interpretátora udalostí a faktov. Bolo by mi trápne robiť hovorcu v rezorte, kde by ma vlastní kolegovia profesionálne neprijali a novinári považovali za pajáca, ktorý nedokáže bezprostredne reagovať na položené otázky.

Už vyše roka vykonávate hovorcu v dvoch železničných podnikoch. Čím to je, že vás oslovili v dvoch podnikoch?

Prišlo to samo, keďže Železničná spoločnosť sa rozdelila na osobnú a nákladnú dopravu.  Najprv som dostal ponuku do osobnej a neskôr aj do nákladnej dopravy.  Prijal som obe ponuky s tým, že to bude trvať len krátky čas.  Lenže, človek mieni a život mení. A prečo ma oslovili? Asi preto, že mali so mnou dobré skúsenosti. Začínal som na železnici ako výpravca vlakov a asi dve desaťročia som bol novinárom. Táto symbióza dvoch povolaní prináša so sebou radosť z práce. Hovorca, ktorý nemá novinárske skúsenosti a takisto nemá prehľad vo zverenom rezorte,  je obyčajným „škrabákom“ alebo hlasnou trúbou niekoho iného.  Odpoveď na každú otázku nehľadá v sebe alebo aspoň vo svojej databáze, ale vždy behá za niekým iným, aby mu povedal, čo má on povedať na verejnosti.

Aký je  váš pohľad na slovenskú žurnalistiku?

Viaceré naše médiá, najmä televízie, v súčasnosti ovládla nová viróza, ktorá sa k nám dostala zo západu. Tou virózou je zdanie objektívnosti v priamom prenose. Vznikajú nové programy, nové relácie a nové žánre na to, aby umožnili ukazovať ľudí „naživo“ a v plnej nahote. Kým v zahraničí môžeme naživo sledovať aj vojnové ťaženie, v našich podmienkach je to zatiaľ len lacná zábava, povrchné reportovanie. Z hľadiska tvorivého procesu dominuje kamera a udalosť, novinár alebo moderátor je v pozadí. A divák si myslí – videl som to, čo sa v skutočnosti stalo, videl som to na vlastné oči, je to pravda. Ľudia si ani neuvedomujú, že novinárstvo „naživo“ je najlepším spôsobom zatemňovania skutočnosti. Našu spoločnosť ovplyvňujú ľudia z reality show alebo hlásatelia televíznych správ, moderátori a iní.  Postupne sa buduje priemysel  priameho prenosu, kde už nepatrí len televízia a rozhlas, ale aj internet. Do tohto priemyslu sú adaptovaní aj vybraní redaktori z tlačených médií, tzv. odborníci, ktorí svoje komentáre naživo predstavujú na obrazovke.  Digitálna revolúcia tlačí novinárov k tomu, aby vyhľadávali atraktívne udalosti, dávali pokyn na spustenie kamier a nestarali sa o podstatu udalostí, nezaťažovali sa analýzou príčinných súvislosti.

A ako to pociťuje hovorca?

Atmosféra z redakčných štábov sa prenáša aj na hovorcov.  Na dopoludňajších redakčných poradách sa rozhodne o atraktívnych témach, mnohí novinári vybehnú do ulíc s tým, že za každú cenu musia priniesť minimálne zaujímavú, najlepšie šokujúcu správu. Konkurencia tlačí novinára k tomu, aby za každú cenu zaujal, inak sa nepresadí, nedostane sa do vysielania. V médiách čoraz viac vládne zúrivá konkurencia, informácia sa stala tovarom, obchodné a politické tlaky narastajú.  A tak aj hovorca je pod tlakom týchto záujmov.

Nie je však často aj úlohou hovorcov zastierať podstatu toho, čo sa vlastne deje?

Až na malé výnimky dokázal som presvedčiť manažment o tom, že jednoduchšie je povedať pravdu ako ju zastierať. Pravdaže, aj my sa snažíme predovšetkým tvoriť dobrý imidž spoločnosti, a ak nemusíme, o nepríjemnostiach a slabých stránkach radšej pomlčíme.  Negatívne články v médiách využívame ako spätnú väzbu pri náprave nedostatkov.  Manažment vedie zamestnancov k tomu, aby boli ochotní a schopní aktívne načúvať názorom, reakciám, potrebám a očakávaniam všetkých relevantných cieľových skupín, najmä cestujúcich. Cestujúcich, ktorí si na nás sťažujú, nepovažujeme za svojich kritikov, ale za svojich spojencov.

Ako sa teda vy osobne pozeráte na súčasný proces transformácie na železnici?

Železničná spoločnosť Cargo Slovakia a Železničná spoločnosť Slovensko, to sú podniky, ktoré zaujali odbornú verejnosť v celej Európe, a to najmä postupom transformácie a change manžmentom. V oboch podnikoch bol implementovaný procesný spôsob riadenia a v osobnej doprave aj BSC.

Prepáčte, môžete dešifrovať skratku BSC?

– Železničná spoločnosť Slovensko vytvorila v priebehu roka 2005 vlastnú stratégiu na roky 2006-2013. Projekt  BSC pripravil ciele pre všetky úseky Železničnej spoločnosti Slovensko, nastavil ukazovatele, ktoré nám povedia o miere naplnenia cieľov. Identifikovali sme aj aktivity, ktoré podporia naplnenie cieľov. Za veľmi dôležitý prvok celého projektu považujem to, že vieme priradiť procesy a tým aj činnosti zamestnancov k strategickým cieľom. Každý zamestnanec tak získa predstavu nielen o tom, pre koho je jeho práca potrebná, ale aj o vplyve jeho práce na plnenie strategických cieľov. V rámci projektu sme použili metódu BSC (z angl. Balanced Scorecards), ktorá umožňuje pozrieť sa na organizáciu nielen z pohľadu finančného, ale aj z pohľadu zákazníka, vykonávaných činností a zvyšovania znalostí zamestnancov.

Aj to je cesta dôkladnej prípravy na elimináciu rastúcej konkurencie.  O dva roky sa môže stať, že naša železničná spoločnosť nebude podpisovať len jednu zmluvu so štátom, ale viacero zmlúv, a to s vyššími územnými celkami. A tu sa otvárajú viaceré problémové otázky. Budú mať regióny záujem o železničnú dopravu? alebo ju nahradia autobusmi, ktoré sú pri súčasných poplatkoch za dopravnú cestu lacnejšie. Sú tu aj ďalšie možností – v regiónoch budú vznikať spoločné dopravné podniky. Na tieto problémové otázky sa treba už teraz dôkladne pripraviť.

A transformácia v nákladnej doprave?

Oba podniky musia bojovať o svoje postavenie na dopravnom trhu, pretože Európska únia vytvorila podmienky pre domácu i zahraničnú konkurenciu v železničnej doprave. Na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia začína pôsobiť silný globalizačný tlak, ktorému sa nedá vyhnúť. V Európe v súčasnosti existuje 4 až 5 veľkých logisticko-špedičných zoskupení, ktoré rozhodujú o prepravných tokoch po železnici v Európe. Od januára tohto roka sa oficiálne otvoril medzinárodný železničný prepravný trh a od budúceho roku aj vnútroštátny. EÚ v najbližších rokoch bude investovať obrovské financie do eliminácie technických prekážok v železničnej infraštruktúre, a to bude znamenať búranie existujúcich hraníc v železničnej doprave. Takže, ak v najbližšom období  nedôjde k reštrukturalizácii Carga a jeho zaradeniu do veľkého logisticko-špedičného zoskupenia, firma bude mať vážne problémy obstáť na trhu.

Zhováral sa: Tibor BUCHA

Kto sú sivé eminencie?

Slovenka, 21.05.2010, 15:51

Počujeme ich v rozhlase, vidíme v televízii. Stoja medzi politikmi či inštitúciami a verejnosťou. Tlmočia správy dobré a niekedy i tie horšie. Kto sú hovorcovia a aká je ich práca?

Narodil sa pri železnici

Ako hovorca Železničnej spoločnosti prežil MILOŠ ČIKOVSKÝ desiatich generálnych riaditeľov, novinári ho často pomenúvajú ako veľkého lišiaka a pýši sa ešte jednou kuriozitou, ktorá ovplyvnila aj jeho životné smerovanie – nenarodil sa v pôrodnici, ale v domčeku pri železnici.

„V strážnom domčeku pri železnici v Smižanoch som sa narodil preto, lebo tak to bolo vtedy zaužívané. Otec aj moji súrodenci boli železničiari a aj ja som už od detstva túžil byť tým, čo oni,“ spomína hovorca, ktorý začínal ako výpravca vlakov a až o pár rokov neskôr sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky. Keď sa po dvadsiatich rokoch redakčnej činnosti vrátil ako hovorca späť k železnici, bola to šťastná symbióza oboch povolaní. „Neviem, či mám radšej povolanie novinára alebo železničiara,“ hovorí s úsmevom. Ako výpravca vlakov nosil železničnú uniformu a slúžil aj v typickej červenej čiapke.

„Predávali sme takzvané lepenkové cestovné lístky, železničné vozne sa vykurovali horúcou vodou, okolo vlaku bolo plno pary a na návestidlách sme ručne zapaľovali petrolejové lapmy,“ spomína Miloš Čikovský a dodáva, že dnes je to už úplne iné. Železnice sa zmodernizovali a podľa hovorcu sa nemôže stať, že by železničnú dopravu prevalcovali iné dopravné prostriedky. „Diaľnice a cesty na Slovensku aj v zahraničí sú veľmi preplnené, ľudia strácajú veľa nervov a času. Pre tieto prestoje krajiny strácajú miliardy eur. Či chceme, alebo nie, v krátkej budúcnosti veľká časť ľudí, najmä vo väčších aglomeráciách, prejde z individuálnej na hromadnú dopravu, predovšetkým na železničnú,“ vysvetľuje hovorca a priznáva, že naše železnice majú veľa slabých miest, stanice sú zväčša schátrané, špinavé, cítiť v nich stuchlinu uplynulých desaťročí, ale napríklad jedno pozitívum by nás mohlo čakať už v blízkej budúcnosti.

„Je tu nádej, že v budúcom roku začnú niektoré IC vlaky jazdiť rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu, čím by si cestujúci skrátili čas,“ hovorí Miloš Čikovský, ktorý síce najkrajšie roky života prežil ako reportér, ale zase železnice mu vytvorili podmienky na sebauplatnenie. Vie si však hovorca predstaviť svoj život, ak by ostal verný povolaniu otca a súrodencov? „Keby som ostal doma niekde na stanici, asi by som sa na železnicu pozeral na pozadí určitej rodinnej nostalgie. Ale tým, že som dve desaťročia prežil v centre diania obrovského podniku s obrovskými zmenami, na železnicu sa pozerám na pozadí celospoločenských problémov. Ktovie, či je to lepšie…?“